English version

Canis lupus „proeliator“

11.2.2016, Šelmy.cz

Mapovanie pobytových znakov spolu s monitorovaním aktivity veľkých šeliem pomocou fotopascí sú dnes už neodmysliteľným základom pre poznanie ich rozšírenia v krajine. Tieto metódy nám v poslednom čase umožnili zažívať horko-sladký príbeh vlka, jedinca osemčlennej rodiny, vlka bojovníka odhodlaného nepodľahnúť osudu, v ktorom negatívnu úlohu hrá človek - lovec.

Minulý rok v decembri sa nám opakovane na fotopasci zaznamenal do ľavej zadnej nohy postrelený mladý vlk. Pôvod zranenia nám potvrdilo i pár odborníkov, ktorí sa venujú danej problematike. Na prvých záberoch z fotopasce bol vlk zachytený spoločne s rodinou, i keď z pochopiteľných dôvodov zaostával za svorkou. O pár dní neskôr sme z fotopasce stiahli videá, na ktorých je postrelený vlk sám. Mohli sme si len domýšľať prečo.  Od toho času nám bol jeho osud veľkou neznámou. Dosť často sme naň mysleli, ako sa mu darí, či žije, či je s rodinou a ak nie, tak ako prežíva.

Stopovačka v posledných januárových dňoch nás dosť potrápila. Terén ťažký, zvrchu sneh omrznutý, hlboký, bolo potrebné značné fyzické nasadenie na prešľapávanie, tým pádom vyhliadky na dobrú stopovačku vzhľadom k terénu boli dosť mizerné. Po kontrole fotopascí sme sa predsa len rozhodli, že skúsime terén omáknuť viac.

Bieda − staré stopy kopytníkov, líšky, kuny. Moment prekvapenia nastal, keď sme vybehli z lesa na lesnú cestu. Stopová dráha psovitej šelmy, deň stará, bez stôp ľudí. Keby som bol na začiatku svojho poznania o stopovaní spred 10 rokov, po 100 m stopovačky by som stopovú dráhu opustil s tým, že ide o psa. Tvar stopy, dĺžka kroku, tvar línie stopovej dráhy, to všetko ma utvrdzovalo, že ide o psa (i keď chýbali stopy ľudské).

                                        

Som však rád, že sme to nevzdali. Rozhodol som sa aj napriek indíciám ísť proti stope a asi po 800 m som natrafil na trus. Po jeho rozobratí a prvotnej analýze obsahu (veľké kúsky kostí a množstvo srsti, aj diviačej) som sa usmial popod fúzy − zvlčievalo sa. Odobrali sme vzorky do skúmavky pre DNA analýzu a vrátili sa na stopu. Tentokrát sme nešli oproti nej, ale v jej smerovaní.

Stopová dráha stále hovorila o tom, že ide skôr o psa, sem tam sa mihla stopa tvarovo vlčia,  línia stopy ani na kúsku „nečiarovala“. Poznanie sa posunulo v momente, kedy zviera zbehlo z lesnej cesty do lesa s hlbokým snehom. Tam sa nám úplne rozjasnilo. Stopová dráha stále rovnaká, stopy plus-mínus tiež − s jedným zásadným detailom. Odtlačok zadnej ľavej nohy bol len povrchný (na fotke červené kruhy), ako keby zviera, ktoré stopy zanechalo, bolo zranené na ľavej zadnej nohe a tak na ňu poriadne nedošľapovalo. Preto ten krátky rozostup stôp, absencia čiarovania.

Postrelený vlk žije a o život bojuje, je sám, možno dočasne len zaostáva za rodinou, ale stále v pohybe, čo je jedna zo základných čŕt vlka, ktorý chce prežiť. Aj napriek jeho zraneniu sa tešíme a tešíme sa z toho, že ťažkým podmienkam, ktoré vládnu v divočine, čelí azda viac ako ktorýkoľvek človek v divočine ľudskej a tým nám môže byť príkladom.

PETER DRENGUBIAK

Rádi byste také sledovali šelmy a další zvířata na svém oblíbeném místě, ale nemáte možnost jej neustále navštěvovat? Pořiďte si fotopast a pozorujte tak život v jejím okolí i na dálku. Zakoupením fotopasti přispějete na projekty ochrany velkých šelem realizované Hnutím DUHA Olomouc.
Práce Hnutí DUHA Olomouc na ochraně a monitoringu velkých šelem probíhá i díky podpoře individuálních dárců – Přátel velkých šelem. Přidejte se prosím také na www.selmy.cz/podpora.

Copyright © Hnuti DUHA Olomouc

vytvořil Michal Kandr