Vladimír Trulík (43) je sprievodca a wildwatcher. Zároveň majiteľ malej cestovky, ktorá ponúka prírodné pobyty na Slovensku. Ako biológ sa špecializuje najmä na veľké šelmy a dravé vtáky.
Je podvečer, onedlho sa začne stmievať. Sedíme už niekoľko hodín s Vladom Trulíkom na vyvýšenom pozorovacom mieste v hlbokej doline Krivánskej Malej Fatry. Čakáme, vyzbrojení ďalekohľadmi a fotoaparátmi, či budeme mať šťastie a objaví sa medveď. Popritom sa pošepky, s dlhými pauzami, rozprávame.
V čom je podľa vás medveď výnimočná bytosť?
Aj keď sa zaraďuje medzi mäsožravcov, 95% jeho potravy tvoria rastliny. Rozhodujúcu časť roka sa pasie, doslova ako krava. Svoj chrup mäsožravca využíva len ak nájde uhynuté zviera. Veľmi veľa medveďov počas života nikdy živého tvora neuloví.
Koľkokrát ste sa vo voľnej prírode stretli s medveďom?
Raz som to zrátal a vtedy mi vyšlo, že najmenej tristokrát. Mám na mysli stretnutia na blízko. Nie pozorovania ďalekohľadom z jednej strany doliny na druhú, tých bol nespočet. Bývajú dni, keď stretnem aj 5-6 medveďov, ale sú dni ako dnes, keď som pochodil za svojimi fotopascami kadejaké krkaháje a nestretol som žiadneho.
Boli aj dramatické strety?
Mám za sebou za tie roky všeličo. Napríklad na hrebeni, kde som to vcelku očakával, lebo všade bol medvedí trus a mal som silný protivietor, medveď ma cítiť nemohol. Uvidel som ho zrazu na 10 metrov ako kráča oproti mne. Bol to ostrý hrebeň, po oboch stranách strminy. Keby som bol mal k dispozícii zo päť sekúnd, tak pre istotu vyleziem na najbližší strom. Ale on mi nedal ani dve sekundy a už bol pri mne. Prešiel tesne okolo mňa, dokonca sa mi vyhol ako keby som bol peň, bez toho, že by si ma všimol. Bol to dospelý samec. Keď šiel okolo, prekvapilo ma aký bol vysoký, v kohútiku mal minimálne 130 centimetrov. Až keď bol za mnou a zacítil pach, zľakol sa, minimálne tak ako ja. Dal sa do behu a počas behu sa normálne pokadil. Mne tiež veľa nechýbalo...
Napriek toľkým stretnutiam ste nezažili fyzický útok medveďa? Všetko sa skončilo bez zranenia?
Bez jediného škrabanca. Mal som napríklad jednu ,,spacákovú“ príhodu, vďaka vlastnej hlúposti, keď som sa večer uložil priamo na medvedí chodník, plný ich stôp. Pozeral som sa ako medvede chodia do húštiny na divé slivky, ktoré sú pre nich mimoriadna maškrta. Nuž a jeden si to namieril rovno ku mne. Nevidel som ho prichádzať a on si ma tiež nevšimol. Vietor fúkal od neho ku mne, ňuchal slivky, a tak mi skoro stúpil na hlavu. Len som počul zafučanie a keď som sa obzrel, mal som medvediu hlavu pol metra od mojej. V momente som vyskočil a tak ako som bol v spacáku, skákal som ozlomkrky ako nadrozmerná húsenica macovi z cesty. Rovnako utekal on - opačným smerom a bez spacáku. Ale je pravda, že som mal potom tvár trocha doškriabanú – od konárov v húštine, ktorou som skackal...
Čiže potvrdzujete, že medveď v prírode sa človeka bojí a snaží sa mu čo najskôr vyhnúť.
Na ilustráciu poviem ďalšiu príhodu, tentoraz s medvedicou. Stopoval som so zákazníkmi vo februári v snehu vlkov, mal som pocit, že niekde niečo ulovili. Prišli sme som na miesto, kde vlci cúvali po vlastnej stope. Predpokladal som, že uvideli niečo výnimočné a boja sa tam ísť. Zákazníkov som poslal preč, reku tu niečo nie je v poriadku. Urobil som zo desať krokov a zrazu tri metre predo mnou vyskočila medvedica. Kúsok odbehla a po nej v jame pod smrekom – to nebol ani brloh, len jama pod konármi – zostali dve medvieďatá. S jej dovolením som si spravil fotografiu, a keď neprotestovala, tak aj krátke video. Po štvrťminúte mi dala najavo, že stačilo, zahrabala prednými labami... Tak som sa poďakoval a odišiel.
Má teda vôbec návštevník hôr šancu stretnúť medveďa?
Nestretne ho. A ak ho uvidí na viac ako 50 metrov, nech si to vychutnáva, nech ho pokojne pozoruje. Ak by sa náhodou medveď pustil smerom k nemu, človek by mal na seba upozorniť, otočiť sa a ísť preč. Nebudem cúvať, aby som nespadol. Normálne odchádzam, pozerám sa pod nohy a pozriem sa občas za seba. Je to reč tela, dávam tým najavo, že nemám záujem o stretnutie. Pozor, nezačnem sa najprv baliť, nechám všetko tak ako je, aj plecniak aj s fotoaparátom nechám na mieste a odchádzam. Mne sa to osvedčilo vo všetkých prípadoch.
Šiel som minule z vysokotatranskej túry a dolu v pásme lesa ma dobehla skupina turistov. Jedna dievčina mala na plecniaku zvonec. Vyzváňal na celú dolinu ako umieráčik. Rozmohlo sa to ako údajný prostriedok na odplašenie medveďov..
(smiech) Mal som takého zvončekového klienta. Po chvíli vycengávania som mu povedal, že buď musí ihneď utekať ďaleko dopredu, alebo zaostať ďaleko vzadu – tak, aby som ho nepočul. Lebo to vycengávanie nevydržím a zraním ho vari horšie ako medveď. Tak nech si vyberie. A vôbec, reku, keď nachádzam medvedí trus, zakaždým je plný takýchto zvoncov...
Médiá na Slovensku s obľubou farbisto popisujú prípady napadnutia človeka medveďom. Je to už ich trvalá bulvárna téma. Ľudia sa v dôsledku toho čoraz viac boja chodiť do lesa, do prírody, všade tam, kde by sa mohol medveď vyskytnúť. Je to oprávnená obava?
Moji zákazníci, najmä zo zahraničia, sa často pýtajú, nakoľko je nebezpečné chodiť do lesa, keď tam žijú medvede. Odpovedám im: ,,Vážení, najväčšie nebezpečenstvo už máte za sebou, to bola vaša cesta autom sem. Na cestách je vysoká pravdepodobnosť, že prídete o zdravie alebo o život. Ale tu, v horách, ste v bezpečí. Nemáte sa čoho báť.
Zošerilo sa. Z fotografovania už asi nebude nič, ak sa aj nejaký maco objaví. Nebudeme ho predsa plašiť bleskom, nie sme barbari. Noc bude dlhá, ale my máme poruke aj prístroj na infračervené pozorovanie. Na stromoch okolo čistinky začínajú podozrivo škriekať sojky. To je neklamné znamenie, že v okolitých húštinách sa zjavil niekto neobvyklý. Môže to byť diviak, jeleň, alebo... Pssst... Pri rozhovore už len takmer nečujne pohybujeme perami, nedajbože kýchnuť či zakašľať.
Keď sprevádzate skupinu, darí sa vám udržať disciplínu a ticho?
Nie vždy. Ťažké je to najmä vtedy, ak je partia výkonnostne nerovnocenná. Raz som mal takých Rakúšanov, šli sme pozorovať medveďov. Jedni šliapali rýchlejšie, druhí pomalšie. Nepoznali pritom terén a tí rýchlejší si nedali povedať, nech spomalia. Samozrejme sa stratili, odrazu ich nebolo. Jedna pani povedala, že keď sa u nich v Alpách niekto stratí, treba zajódlovať. A hneď na to zajódlovala z plného hrdla. Myslel som, že zinfarktujem. Reku už nič horšieho sa mi dneska nemôže stať. Omyl. Tí, čo išli popredku a blúdili, sa postupne začali ozývať. Jódlovali odušu. Počas nasledujúcich dvoch týždňov sa v celej doline nenašla ani medvedia stopa.
Potichu sa smejem do hrsti a práve v tej chvíli sa objaví. Medvedica s dvoma mladými. Všetci traja majú biely golier. Vyjdú rýchlym krokom na čistinku a ja predsa len skúsim exponovať. V absolútnom tichu spúšť zaznie ako guľomet. Medvedica, vzdialená vari 30 metrov, pozrie smerom k nám, otočí sa a za pár sekúnd aj s malými zmizne v húštine. Dočerta. Aj snímky sú rozmazané, veď je už takmer tma. Odložím fotoaparát a čakáme ďalej. Možno sa vrátia, do rána času dosť...
Kde si vlastne medvedice robia brloh?
Za normálnych okolností v nedostupných terénoch. Poznám jeden brloh na skalnej veži, kde sa dá vyškriabať len s najväčšou námahou, pridŕžajúc sa kosodreviny a trávy. Ťažko si aj predstaviť ako tam medvedica vylezie. Ale je to z obavy pred samcom, ktorý by sa chcel páriť a zabil by jej mláďatá. V takomto teréne mu však ona dokáže včas ujsť aj s mladými. Nie všade sú však k dispozícii bralá či vývraty. Stále častejšie nachádzam brlohy v hustých náletových kríkoch, aj na okrajoch lesa. Napokon, aj to je svojím spôsobom nedostupný terén. Napadaný sneh kríky ohne a pod nimi sa vytvorí ideálne miesto na brloh.
Je medvedica s mladými nebezpečnejšia pre človeka ako osamelý samec?
Robí všetko pre to, aby sa človeku vyhla. A keď nejakou náhodou k stretnutiu dôjde, snaží sa čo najrýchlejšie ujsť. Pokiaľ človek nechce hladkať medvieďatá, pokiaľ nezostane stuhnutý v šoku, ale dodrží zásadu otočiť sa a odísť, nehrozí mu vôbec nič.
Aký je vlastne význam veľkých šeliem pre spoločnosť a prírodu?
Pokiaľ ide o vlka a rysa, je to jednoznačné – robia selekciu zranenej a oslabenej zveri, čím sa starajú o jej dobrý genetický a zdravotný stav. To poľovníkom nemusí byť na prvý pohľad jasné, keď nájdu kostru vysokej. Oslabenie či zranenie nemusí už byť rozpoznateľné. Ale podľa mojich dlhoročných poznatkov a dokumentácie je to tak vždy. Dokonca aj časté strhnutie kapitálneho jeleňa vlkmi je o tom. Po ruji, keď kapitálny jeleň už odovzdal genetickú informáciu, je taký vyčerpaný, že sa stal najslabším kusom stáda, mladšie jelene sú pripravené prevziať jeho úlohu. A vlci to zistia a ulovia ho. No a význam medveďa? Ten predsa neloví, neselektuje. Dlho som to skúmal, až som napokon prišiel na zásadnú vec: vysoká zver, pokiaľ je chorá alebo zranená a má horúčku, musí často piť vodu a spravidla priamo v potoku aj uhynie. Ani vlk ani rys uhynutú laň z potoka neodvlečie. Naopak, často zaženú korisť do potoka a tam ju strhnú a žerú. Medveď ju však nájde a odtiahne. Má jeden z najlepších čuchov v živočíšnej ríši, dokonca lepší ako vlk. Odtiahne zdochlinu sto, dvesto metrov ďaleko. Zabráni tak otráveniu vodných tokov. To neurobí nikto okrem neho. Aj preto je miesto medveďa dôležité v spoločnosti a v ekosystéme. V Alpách sa nedoporučuje piť vodu z horských bystrín, môže byť otrávená zdochlinami, ktoré nemá kto odtiahnuť. U nás to chvalabohu ešte neplatí, teda tam, kde sú medvede.
Prečo to medveď robí?
Určite si nepovie – musím to spraviť, je to moja robota... Príčina je jednoduchá. Nechce, aby kadáver našiel iný medveď. Ak by bol väčší, odoženie ho a potravu mu zoberie. Ak by bol menší, vystriehne keď on bude preč a tiež mu korisť ukradne. Preto si kadáver odtiahne na nejaké skryté miesto, napríklad do strmého kopca. Vynaloží na to niekedy neuveriteľnú energiu.
Záverečná otázka. Je nesporné, že v posledných rokoch sa medvede špacírujú po záhumniach horských dedín či mestečiek. Ľudia sa ich oprávnene boja. Čo je na príčine? A čo s tým?
Teraz sa dotknem poľovníckej komunity. Veľmi dôležité je nezakrmovať zver. Poľovníci sa totiž nevedia inak dostať k svojej koristi, k zveri, len tak, že jej sypú kukuricu, kŕmnu repu a veľmi často odpadky z reštaurácií. Takto zakrmujú vysokú aj čiernu zver, v blízkosti svojich posedov, kam dôjdu pohodlne na terénnom aute, aby ju potom bez námahy ulovili. To má však práve pre medvede neskutočnú príťažlivosť. Medveď je tvor pažravý a maškrtný. Zo začiatku má síce rešpekt, akonáhle niečo zapácha po človeku, on sa toho inštinktívne bojí. Opakovaným sypaním ho však poľovníci naučia nebáť sa takej potravy. Taký medveď je však navždy stratený a vždy keď bude hladný, bude takú potravu vyhľadávať. Čiže ich poľovníci doslova lákajú, ťahajú dolu, von z lesa, prehrabávať sa v odpadkových nádobách a smetiskách. Navyše, keď kontajnery, v ktorých sú zvyšky potravín, nie sú zabezpečené, zamknuté v pevných klietkach.
Je hlboká noc. Voľným okom vidíme pred sebou nehlučne sa pohybujúce tiene. Infračervený prístroj ukáže, že medvedica s mladými sa vrátila. A s ňou aj ďalší trojročný medveď - samec. ,,Hovorí sa mu pestún“, šepká mi Vlado. A už buďme ticho. Tieto nádherné a vzácne zvieratá si nezaslúžia, aby sme ich akokoľvek rušili. Sú tu doma. A vážme si, že vôbec sú.
MIKULÁŠ SLIACKY
Článek je rovněž dostupný na http://plus.sme.sk/c/20235255/sprievodca-medved-priroda-nie-nebezpecny-rozhovor.html
